Kostol Krista Kráľa.

Pred rokom 1930

V roku 1936

Po roku 1938

    Odveká túžba Ihračanov bola, mať v dedine postavený svoj boží stánok. O to viac, že občania žijúci v Ihráči boli všetci vyznania rimskokatolíckeho. Pokiaľ nebol v dedine postavený kostol chodili občania na bohoslužby do susednej Jastrabej, kde bola i fara, takže sa tu uskutočňovali všetky úkony od narodenia, svadby a úmrtia Ihračanov. Do kostola na Jastrabú sa chodilo peši cez horu nazývanú Borovina, ďalej chodníkom cez polia na polnú cestu a po hodinovej pešej chôdze boli v kostole.

   Možnosť postaviť si vlastný kostol vznikla keď štát vykúpil od Ihráča, obyvatelov osady Bukoviny z dôvodu pytliačenia. Peniaze za výkup obec nepoužila na obecné účely, ale múdro   odložila ako základný fond na výstavbu kostola. Iniciátorom tejto myšlienky bol richtár Pavol Kostrian a Štefan Hric. Peňazí ale bolo na stavbu žalostne málo, preto vyhlásili v dedine zbierku na stavbu kostola. Občania prispievali ochotne ako mohli aj z toho mála ktoré potrebovali na svoje prežitie. V dedine vytvorili misiu, na čele ktorej bol František Kollár, Ján Feben st. a Pavol Nemec títo dobrovolne chodili po susedných dedinách a zbierali milodary na stavbu kostola. Misia pôsobola aj na jarmokoch vo Zvolene, Svätom Kríži, v Kremnici,  ba aj v Krupine a tak postupne zhromažďovali peniažky na vytúženú stavbu. Miesto na výstavbu vybrali na dolnom konci nad dedinou v lokalite nazývanej Liška. Vtedy ešte netušili o zvláštnosti tohto miesta z hladiska geologického vývoja svojho prostredia.

  Z pohľadu dediny mal pahorok Liška dva vrcholy, prvý bol nižší a oba mali na vrcholoch kamenné balvany. Prvý z nich určili na stavbu kostola, druhý bol neskoršie vyhlásený za Štátom chránené územie. Kamenné kvádre o rozmeroch cca 3x4x6 m na vrchole postupne rozbíjali, štiepance použili na múr z dolnej strany kostola čím postupne ohraničovali miesto pre stavbu, tie vhodnejšie štíepance, dedinskí kamenári, Pavol Ceplák a Rudolf Lacko, spracovali na kvádre, ktoré sa použili na základy kostola, ukončenie veže kostola a tiež na 32 schodov ku kostolu. Kamene a ostatný materiál na stavbu dovážali povozmi z okolitých polí nad kostolom. Pracovná sila boli miestni občania bez nároku na finančnú odmenu. Kostol murovali murári z Janovej Lehoty, lebo na Ihráči takéto stavby vtedy murovať nevedeli. Do malty používali vápno. Vodu potrebnú na stavbu nosili najmä starší občania a deti z potoka v doline. Deti v kandličkách a mliečnikoch podľa svojích fyzických schopností.

    Kostol bol situovaný východo západne, tak že hlavný vchod bol zo západu a oltár stál na východnej strane. Hlavné rozmery stavby boli 9x18 m. Interier bol vybavený drevenými lavicami opatrenými drevenou doskou na pokľaknutie, lavice vyrobil miestny občan Matúš Paučo. Na chóre bol nainštalovaný jednoduchý organ, ktorého píšťali boli poháňané vzduchom koženého mechu ovládaného nožným šlapadlom. Veža kostola je opatrená dvomi zvonmi. Menší, zvaný umieráčik odprevádza zosnulých a pochádza z kaplnky v Bzenici, na Ihráč ho priviezli svojim konským povozom bratia Ján Feben ml. a Michal Feben.  Využíva sa aj na odháňanie prírodných živlov. Hlahol väčšieho znie každý deň ráno o 6.00 na obed o12.00 a večer o 18.00 h.   Zvon sa používa aj na oznamovanie konania sv. omši a to v dvoch intervaloch. Hlahol oboch zvonov zvoláva veriacich na  konanie pobožnosti. Zážítkom je počúvať zvonenie ihračských zvonov, ktoré mäko až misticky dojímavo padá do Ihračskéko kotla a následne stúpa po strmých stráňach, ktoré obklopujú dedinu. Kostol stavali od roku 1936, zasvätený je Kristovi Kráľovi sviatok pripadá v roku na 25.11. Vysviacka kostola sa konala 11.9.1938.

    Drevený podstavec oltára zhotovil Matúš Paučo. Oltár tvorili tri sochy, ľavá socha predstavovala Srdce Ježišovo, stredná spodobovala Krista Kráľa a pravá spodobovala Sv. Jozefa s dieťatkom.  Oltár bol postavený nad božím hrobom, socha božieho teľa bola zakúpená zo zbierky občanov. Boží hrob sa odkrýval počas Veľkonočných sviatkov. Kostol bol vybavený obrazmi s výjavmi krížovej cesty. V kostole je socha Panny Márie – pomocnice kresťanov. Sochu do kostola ponukol salezián Pavol Pobiecky, zomrel v roku 1983.  Pre saleziánov sochu zhotovil sochár Považan zo Svätého Kríža. Komunistický režim rozpustil saleziánsky rád a tak spomínaný predstavený saleziánov zachránil sochu v Ihračskom kostole. Po posviacke kostola povolil biskup slúžiť omšu raz ročne na sviatok Krista Krála. Prvým kostolníkom bol Július Paučo . Po čase saleziánsky rád vyžiadal u biskupa povolenie, aby boli omše slúžené každú nedelu s tým, že budú slúžiť bohoslužby  saleziani zo Sv. Kríža. Dovoz saleziánov na bohoslužby zabespečili striedavo svojimi záprahmi miestni obyvatelia obecným kočom.

    Nárastom obyvateľstva bolo potrebné kostol rozšíriť. Na podnet  Jána Bednára   sa v roku 1987 začalo s prístavbou kostola o rozmeroch cca 7 x 18 metrov. prístavba bola dokončená v roku 1992.    

Opotrebovaný stojan oltára spálíli na pokyn biskupa ( na škodu veci), zrekonštruovali obrázky Krížovej cesty. Do novej časti pribudla krásna sklenená vitráž okien, zobrazuje Aniel boží strážca môj a pravé Archaniela Michala, orientácia kostola sa zmenila na severo južnu.  Kostol bol elektrifikovaný, nový organ poháňaný elektromotorom a zvonenie ovládané automaticky.

Z rozprávania miestnych obyvateľov Rozálie Hricovej, Heleny Paučovej, JUDr. Jána Pauču a iných.   spracoval  Ján Filanda.